OHOTNIK

Eŕaś-ajš aťat-babat ve ohotnik. Uľneśť sïnst kavto ćorïnest. Tuś ohotnikś viŕga jakamo. Jakaś, jakaś — siześ, čavmoks mezejak eź muk. Ozaś peńka pŕas ojmseme i matedevś. Sïrgojś — ikelenzë ašti narmuń. Kepedize ohotnikś ružijanzo i arći narmunsť leďme. Narmuńś lomaneń keľsë meri tenzë: „Iľamak leťť, ohotnik, — kundaź kundamak!” Ohotnikś kundïze narmuneńť i kandïze kudov. Narmuńś karmaś alïjamo — čistë sïrneń al alïi. Ohotnikś karmaś altnëń esnë mikšneme i śupalgać.

Kepeteć vojna. Ohotnikeń saiź saldatoks. Altnëń esnë karmaś mikšneme nizë. Tonać avasteń jakamo ve lomań. Son uľneś śormas sodïća. Son meri avasteń: „Nevtik moneń se narmuńsť, kona alïi sïrneń alt.” Avaś nevtize. Narmuńsť tutmaso śormadoź: „Ki sëvsazo moń sedejem, se tejevi ińazoroks, ki sëvsazo maksom, se uli kńazeks.”

Alužoś lovnïze te śormadovksonť i meri avasteń: „Pečksak narmunsť moneń — karman tenť sakšnomo, a pečksak — a karman.” Ohotnikeń niś pečkize narmunsť i putïze kaštots pijme, sonś lisś kudostonť ta kov.

Ćorïnenzë kavonest jakiľť školas tonavtleme. Sasť sïń školasto obidamo. Pekest vasť, kudosonť ki-jak araś. Varčtasť kaštomosteń — toso narmuń pideź. Sïveľdenť sïń esť jarcak — peľsť avadost, — targiź narmunsť pocto sedejtneń-maksoťneń i sëviź. „Te”, meriť, „avaneń azdavi!” Pokš ćoraś sëvize sedejsť, a viškineś — maksonť, i tusť tago školas.

Saś avanť alužozo. Avaś targize kaštotso narmunsť i ćelom putïze alužonť ikelev stolanks. Alužoś vasńajak varčinze sedejťneń-maksoťneń, — sïń arasť narmunsť potso. Kežijavć — jarsamojak eź karma. Saize narmunsť i ćerepkanek-meznek mastor vaks vačkodize. Avaś karmaś esnënzë kevstneme, mejś son isťa kežijavć: pečkevtize narmunsť, nej a jarcï estëdenzë. Alužoś meri: „Mon sëviksëleń anśak narmunsť sedejenzë-maksonzo, a sïń uš arasť narmunsť potso, — ta ki sëvińze sïnst.” I karmaś avanť ejsë kevsťneme — ki sëvinze narmunsť sedejenzë-maksonzo. Avaś meri: „Mońtemeń sakšnosť ćorïneťne obidamo, sïń nať sëviź.” Alužoś meri: „Pečkiť kavonest ćorïneťneń i sedejest-maksost pidiť. Vandï san — sëvsïń”.

Omboće čistë avaś ćorïneťneń školas ezinzë nolda, pekstïnze kudïkele ćulans i kučize rabotnikenzë pečkemest, sonś kadovś kudos. Robotniksteń žaľť maŕavsť ćorïnetne pečkems, son sainze sïnst dï noldïnze kudïkeľke vaľmava pakśav, tarkazost pečkaś kiska dï psaka. Koda pečkize kiskanť, kiskaś „ćij” meŕś. Avaś praś mastorov i meri: „Te, nať, pokš ćoranť pečkize.”

Alamos ašteź robotnikś pečkize psakanť. Psakaś „mäv” merś. Avaś tago praś i meri: „Te, nať, viška ćoranť pečkize.”

Robotnikś kalminze kiskaťneń-psakaťneń, a sëdejest-maksost maksïńze avasteń. Avaś pidinze sïnst alužonstëń.

Saś alužoś. Avaś targinze kiskań-psakań sedejťneń-maksotneń i putïńze ikelenzë. Alužoś suskize kiskań sedejsť i meri: „Te pokš ćoranť sedejś, činezë-jak kiskań.” Mejle suskize psakań sedejsť i meri: „Te vana viška ćoranť sedejś, — činezëjak psakań.” Sevinze alužoś kiskań-psakań sedejťneń i tuś kudov.

A ćorïneťne lisť pakśas i tusť čijeź kov seľmest neiť, kov pilest mariť. Čijsť, čijsť — pačkoťsť ki rašks. Pokš ćoraś meri viškinesteń: „Nu, brat, davaj nej javdanok. Mon tujan ve kivanť, ton aźo omboćevanť. Inečiń čistë, ki estëdenek živ uli, lisezë te ki-raškosteń vasoďme.” Prosťasť kavonest i javsť: vejke tuś ve kijavanť, omboće — omboćevanť.

Pokš ćoraś moľś, moľś — pačkoć ošos i sovaś beŕakške kudos ve babineneń udomo. Se ošnënť purnïť samoj ińazoro. Vesemeń purnïź promksos, javšesť keďgast svečat i učiť: kiń svečazo sonś kurvazi, se uli ińazoro.

Babineś meri ćorïnesteń: „Aźo tongak ińazoroń purnamo, a kurvazi-li svečat. Vaľmalga vesemeń teŕcť.” Ćoraś kulconize babinenť — son-gak lisś promksos. Maksť sonenzë-jak sveča. Kodak saize svečanť kedezënzë — kurvajś svečazo. I putïź sonzë ińazoroks.

Viška śoraś moľś, moľś — pačkoć veles, siveć śupav lomaneń robotnikeks i karmaś kecënzë eŕamo.

Saś ineči. Sïń kavonest lisť se ki-raškosteń, kosto javsť. Vasoć vejs i karmasť vejkest- vejkest turtov jovtleme, konast koda eri. Lecť melezëst teťast-avast i sïrgasť sïnst varčamo.

Čopulgadoź pačkocť sïń eś velezëst. Stukacť teťast vaľmalov i meriť: „Noldatado udomo?”

Teťaś anśak saś službasto. Son meri tenst: „sovado!” Ćoraťne sovasť. Teťaś ezińze soda sïnst i meri: „A sodatado-li, ćorïneť, kodamo-jak bobaskine, veľť pek tošna saimem, a jutï-li tošnam.” Viška ćorïneś meri: „Mon a sodan. Leľam a sodï-li kodamo-jak?”

Pokš ćoraś meri: „Mon sodan ve bobaskine, azdan melezënk tui a tui?”

Teťaś meri: „Jovtlik, paŕak tošnam jutï.”

Ćoraś karmaś jovtneme:

„Eŕasť-ajšť aťat babat kavonest. Uľnesť sïnst kavto ćorïnest. Aťaś uľneś ohotnik.”

Avaś čarkoć — ne sïnst ćoratńe i meri: „Ja, satï jovtlems: moń melem moľś bobaskedeť.”

A teťaś meri: „Jovtlek, jovtlek, ćorïnem: moneń mazï maŕavi bobaskeť.”

Ćorïneś tago karmaś jovtleme i jovtlize pede-pev eś eŕamost. Koda vese jovtleź pŕadovsť, ćoraťne jovtïź pŕast teťast-avast turtov. Teťaś sajś uzere i keriksëľse avanť pŕanzo. Ćoratne neľgiź kectënzë uzerenť — eziź makst avast čavmoks. Avaś śukuńaś teťasť piľks i teťaś prostize.

Omboće čistë pokš ćoraś sainze teťatneń-avatneń i viška bracť estënzë eŕamo.

Viška bracť putïze kńazeks eś mastorozonzo i tečemeń čis eriť toso: pokš ćoraś ińazoroks, viškineś kńazeks. Uľś isťa, koda śormadozeľ narmunsť tutmaso: pokš ćoraś sëvize sedejenzë — tejevś ińazoroks. Viška brać sëvize maksonzo — tejevś kńazeks.

Makar Jevsevev. Erźań jovkst // Purnïńze M.Je. Jevsevev — Moskva: SSSR-eń Narotnëń ćentraľnoj izdateľstvaś, 1928