KOLESNIK
Eŕaś ve kolesnik. Lomaneś son avoľ śupav ulneś; śuro a vidil — čarït tejnil i sen ejsë pŕanzo tril. Vaksnënzë eŕaśt kolmo śupavt brat. Sïn kolmonest lomatne a part ulneśt, — vanïlt anśak lomanen obiďamo.
Veśt kolesnik anokstaś mijmeks čarït cela utomo. Śupavt bratnë neiź čarïtnen dï arsit: mijsïnzedeŕaj kolesnik ne čerïtnen, mindenek pek śupalgadï: eŕavit pultams čarïnzë. Saiź dï kurvastiź čarïnzë.
Kolesnik meri: „Palśt, palśt čarïn, mon jala teke pitnest sajsïn”.
Purnïnze kulovtnën, vačkinze ulavs i ranajak ta kov tuś martost.
Molś, molś — pačkoć pokš oš vaks. Liśt ošostońt kolmo kupect i kevstnit ejsënzë: „Kov moľat i meśt uskat”.
Kolesnik meri: „Moľan ińazoronen, uskan tenzë śakojt odižat”.
Kupecne peďaśt tenzë i merit: „Nevti tenek, kodat odižatnen uskat ińazorosten”. Kolesnik meri: „A nevcïn, — tïn selmetsïnk i sïn olït eli lijaks mezekskak tejevit”.
Kupecne saiź dï siloj ulavśt štavtïź. Vanït — toso kulovt. Kolesnik meri: „Eh, meze teide! merin ved selmetsïnk. Koda nej moľan ińazorosten, meśt tenzë jovtan? Son mońgak pŕam keŕasazo, tïnkkak keŕasïnze”.
Kupecne merit: „Iľa jaka ińazorosten, iľa jovtne tenzë: min tent kolmo pont jarmak makstanok”. Kolesnik sainze kolmo pont jarmaknën i murdaś kudov.
Lotkavtïze lišmenzë orta lanks i seeri ninstën: „Baba, a baba, liśt sede kurok jarmakoń čamtleme: cela ulav jarmak uskin”.
Mariź kolmo bratnë — vanït, — alkuks kolesnik cela ulav jarmak uskś. Sijaćt selmest. Saśt kolesniken kevstneme, kosto son sainze jarmaknën.
Kolesnik meri: „Palśt moń čarïn. Mon purnïn kulovtnën i tuin mikšnemest. Pačkodin ve pokš ošos, toso kulovt ovse araśt. Jutan ulća jutkovaśt i sejeŕań: kulovt mikšńan! kulovt mikšńan! Kulovt kinen a eŕavit-li? — Oš-erićatne vese praź praśt moń kulovtnën lanks. Vejke meri monen mijt, omboceś — monen. Mon saija dï miija ulavom kolmo pont jarmakto. Mon arśan nej kudońt-kak pultamo dï tago moľme se ošonten kulov marto.”
Bratnë saśt kudov dï merit: eŕavit minekak kudotnen pultams dï kulov mikšneme molems se ošosten. Saiź dï pultïź kudost-čist. Vačkaśt kolmo ulavt kulovt i tuśt se ošosten mikšneme.
Jutït ulćańt kuvalt i kolmonest sejerit: „Kulovt mikšniťanok, kulovt! Kulovt kinen a eŕavit-li?”
Mariź setne kolmo kupecne, konat tandadmoń pačk makśt kolmo pont jarmak kolesniknen, i merit: „A, tago saś mančeme!” Liśt ulćas, kundïź bratnën i davaj esnëst čavmo. Čavśt, čavśt, bratnë ta koda menśt kectëst i čijeź kudov, lišmestkak tosk kadïź.
Saśt kudov i merit: „Manimiź kolesnik, — koda nej tenzë te kežent pantsynek?” Pokš bratoś meri: „Sonzë avazo pek prevej, — avavtomo sonsinzëjak pezë maštï”. Saiź dï maštïź kolesniken avanzo.
Kolesnik purnïze-sërnize avanzo, ozavtïze kibitkas i tuś martonzo ta kov. Pačkoć tago pokš oš vaks. Liśt ošostońt kolmo lomať i kevstnit esnënzë: „Kov moľat i meśt uskat?”
Kolesnik meri: „Moľan mon ińazorosten, uskan tenzë mazï tejter koźajkaks”. Lomatne kolmocest peďaź tenzë i merit: „Nevtik dï nevtik, kodamo tejterśt uskat ińazorosten niks”. Kolesnik meri: „Iľado eńalt-kak, a nevca, peľan, avolenk selmet”.
Lomatne kolesniken eziź kulsono, saiź dï siloj štavtïź kibitka kurgońt. Vanït — toso kuloź sïre baba ašti.
Kolesnik meri: „Eh, selmenk-čamank lisest, meze teide! merin ved selmetsïnk! Koda nej moľan ińazorońt ikelev, meśt tenzë jovtan? Son mońgak dï tïnkak pŕank keŕasïnze.” Lomatne kolmonest merit: „Inesket iľa pižne, — lomať avolidiź maŕak, makstanok tent kolmo pont jarmak, anśak iľa jaka ińazorosten, iľa jovta langozonok”.
Kolesnik sainze kolmo pont jarmaknën i murdaś kudov. Kalmize avanzo, lotkaś orta lanks i seeri: „Baba, a baba, liśt sede kurok jarmakoń čamtleme, — cela ulav jarmak uskin.”
Mariź kolmo bratnë — vanït kolesnik alkuks tago cela ulav jarmak uskś. Liśt kolmonest, kevstnit esnënzë, — kosto son jarmaknën sainze. Kolesnik meri: „Miija kuloź avań. Marin mon — ve ošnë kuloź lomať ramsit. Saija avań i molin se ošosten. Ezin kenert sergedme: kuloź lomań mikšńan! kuloź lomań kinen a eŕavi-li? — oš-erićatne praź praśt langozon! Vejke meri: monen miik! omboce — monen. Mon kolmo pont jarmakto miija avań.”
Bratnë saśt kudov i merit: „Dajte koźajkanok maštsïnek dï mijsynek. Sajďanok kisëst kolmoń-kolmoń pondo jarmak, i min kolestnikte śupavt ulďanok.” Saiź dï maštïź koźajkast. Putïź kolmo krandazga i tuśt se ošosten koźajkast mijme, koso kolesnik avanzo miize.
Eśt kenert ošosten sovamo, koda karmit kolmo vajgelsë seereme: „Kuloź lomať kinen eŕavit? Kuloź lomať mikšniťanok!” Liśt ne kolmo lomatne, konat tandadmost pačk makśt kolesniknen kolmo pont jarmak, koda kundasïź bratnën, koda karmit esnëst čavmo! čavśt, čavśt — bratnë ta koda menśt kectëst i čijeź kudov, lišmest-kak kozejkast marto tosk kadïź.
Saśt kudov i merit: „Tago manimiź kolesnik, avoľ avazo, nať, sonś kolesnikś velt doka, — eŕavi sonsinzë jomavtoms.” I arseśt kolesniken vets vajavtomo. Kundïź sonzë, ozavtïź kuľs i kulen kurgońt śumsiź. Kilśt lišme i tuśt maronzo pokš veden vešneme.
Molśt, molśt — pačkoćt kabak vakss. Lotkavtïź lišmest i kolmonest sovaśt kabaksten vinado simme, kolesniken kadïź krandastnënen.
Kolesnik pelś kulsten vaŕa i vanï. Vakskanzo pastuh pani skaloń stada. Son meri pastuhsten: „Pastuh, a pastuh, nekšnït ton ińazoro?”.
— Ezin?
— Nejevlet?
— Nejevlen, dï kosto nejsak?
— Vana moń ejsë uskit ińazoronen nevtemen, a mon pek avolen moľt. Nejevletdeŕaj ińazoro, sovak kulsten moń tarkas, mon mekev murdamozot vansïn skalot.
Pastuhś ukstize kulent, noldïze tosto kolesniken, a sonś sovaś tarkazonzo. Kolesnik saize stadańt i tuś martonzo.
Liśt bratnë kabakstońt iredeź. Uskiź pastuhoń pokš ved čires i vajavtïź, sïnś murdaśt kudov. Anśak kenerśt kudos sovamo, vanït — kolesnik cela stada skalt pani. Vanït — i eś selmest lanks a kemit: koda kolesnikś ved potmakstońt liś i kosto skaltnën sainze.
Pačkoć kolesnik orta lanks i seeri: „Baba, a baba! pančt sede kurok orta, — skalt cela stada panin”.
Liśt kolmonest bratnë-jak i kevstnit kolesniksë, kosto sainze son skaltnën.
Kolesnik meri: „Ved potmaksto: toso zńarïja estëdëst.”
Bratnë merit: „Kolesnik, vajavtïmiź minekak, mingak skalt panďanok i tede mejle a karmatanok tent boľše kežen pandomo”.
Kolesnik sainze kolmonest bratnën, ozavtïnze kuľs dï vajavtïnze. Sonś saś kudov i apak meľavt karmaś eŕamo.
Makar Evsevjev. Erźań jovkst // Purnïnze M.E. Evsevjev — Moskva: SSSR-en Narotnën centraľnoj izdatelstvaś, 1928
