ANĎAMO

Tuś Anďamo viŕga jakamo. Muś kudïne. Kudïnesënť tejteŕ. Tejteŕś kevstize Anďamoń: „Uŕvakstoźat eli apakat?”

Anďamoś meri: „Apakan. A tonť uli miŕdeť?” — Araś!

I karmasť vejsë eŕamo. Tejteŕś makś Anďamoneno tavar i kučize torguvamo. Tujmestë tejteŕś meri tenzë: „Molińdeŕat minek veles, minek velesëtń lija ki-jak a noltni udomo, — sovak minenek, anśak vanok, šapkat zŕa iľak kadno, — avoleź nejť šapka pocto paćineť. Nejsïźdeŕaj paćinenť, — sïť, moń sajsamiź”.

Anďamo moľś sïnest udomo. Šapkanzo pongavtïze tulos, sonś mać. Paćinenzë avaťne sodïź i jovtasť miŕdenstëst. Mirťne moľsť i Anďamoń ninzë salïź.

Anďamo moľś valśke kudov, nizë araś kudoso. Jaki viŕga, avaŕdi. Liś karšozonzo aťa i kevksni ejsënzë: „Mejś avaŕďat?” Anďamo meri: „Koda a-javarďan, pokšťaj, — nim jomaś”. Aťaś meri: „Iľ-avaŕť, mon jovtasa, koso niť: aźo, koso udïť torguvamstot — veť niť lisi umaŕ-sats. Dï vanok, iľa mať: metedevińdeŕat, tenzë a sťavtuvat”.

Anďamo moľś umaŕ sacteń i uči ninzë esnë. Maŕasazo — nizë sï avaŕdeź. Anďamoń pŕas praś sad-umaŕ. Son sëvize sadumarenť, i matedevś. Nizë sťavć, sťavć esnënzë — eź sťavtovt tenzë, — tuś mekev avaŕdeź. Anśak nizë tuś, sïrgojś Anďamo, i tuś čijeź tago aťasteń. Sonś kuva čii — avaŕdi. Muize aťanť i meri tenzë: „Pokšťaj, eź sajevť nim!”

Aťaś meri: „Koda eź sajevť?”

„Mon sëviń sad-umaŕ i matedeviń”. Aťaś meri: „Meriń tenť — iľa mať. Aźo sï vestë tago, dï vanok iľa jarca sad-umaŕde, a to tago matedivat”.

Anďamo tago moľś seke sacteń. Maŕasazo — nizë tago sï avaŕdeź. Anďamo vaks tago praś sad-umaŕ. Anďamo sëvize sadumarsť i tago matedevś. Moľś nizë vaksozonzo, sťavć, sťavć — eź sťavtovt tenzë. Anśak niś tuś, sïrgojś Anďamo i tago aťasteń čijeź tuś. Sonś kuva čii — avaŕdi, moľś aťanteń i meri: „Pokšťaj, tago eź sajevť nim!”

Aťaś meri: „Meriń tenť — iľa jarca sad-umaŕde”.

Aťaś makś Anďamoneń sulikine i meri: „Tede vene niť makssïź lijaneń niks. Ton sovak jutkozost. Kandïť tenť vina — simť, mejle tonś kant tenst eś vinadot, dï vanok — kińgak vakska iľa juta, koť alamneń-alamneń — vesemeneń kant”. Maksś tenzë gusľat i meri: „Simmedest mejle kevsti — meriť, a meriť tenť gusľaso seďamo. Merindeŕajť — ne gusľatnesë seďak”.

Anďamoś sainze sulikanť i gusľatneń i moľś tejteŕsť kudos, sovaś jutkozost. Kancť tenzë vina. Son seń simize; ireć alamodo i meri tenst: „Moneńgak merede tenk kandomodo, moń-gak uli simme-pelem”. Seťne meriť tenzë: „Ulińdeŕaj, kant, simďanok!”

Anďamoś kanć vesemeneń alamoń-alamoń i vese irecť. Anďamoś meri tenst: „Nej merede teń gusľaso seďamo, — moń gusľan uliť”. Sïń mersť tenzë: „seďak”. Anďamo karmaś seďamo, a sïń vese karmasť kišteme. Kijšsť, kijšsť — sizesť i vese matedevsť.

Anďamo saize ninzë i arćeś aťanť ejstë orgoďme. Son tuś lija kijava. Aťaś liś karšozonzo i meri tenzë: „E, Anďamo, niś nej ulezë vejsëń”. Aťaś saize Anďamoń ninzë, ve piľgenzë čalgize piľgenzë alov, omboćenť saize kedezenzë dï šačk lazïze. Anďamo karmaś avaŕdeme i meri: „Mejś, pokšťaj, lazïk?” Aťaś meri Anďamoneń: „Iľ avaŕde, — mon niť veľmevca”. Putïńze kavto peľksnëń vejs i nizë veľmeś. Aťaś meri Anďamoneń: „Aźo, eŕak nej martonzo. Mon sonzë seks lazokšnïja: son kolmo ijede mejle joznëks veľavtovoľ i tonť sëvevlenzeť, a nej mon sonzë vitija”. Tede mejle aťaś tuś vakstost viŕga, a sïń aťat-babat moľsť eś kudozost i kulomozost eŕasť vejsë.

Makar Jevsevev. Erźań jovkst // Purnïńze M.Je. Jevsevev — Moskva: SSSR-eń Narotnëń ćentraľnoj izdateľstvaś, 1928